„Tajomstvo svätosti tejto jednoduchej dcéry kresťanskej lásky nespočíva v tom, že bola vyznačená videniami Panny Márie, ale skôr v tom, že dokázala obdivuhodne spojiť slávu zjavení s pokornou službou: službou starcom v ústave, chudobným v mestskej štvrti Paríža, službou všetkým zarmúteným, trpiacim, ľuďom na okraji spoločnosti…“
Sr. Katarína sa narodila 2. mája 1806 vo Fain-les-Moutier (fén le mutié) v chudobnej sedliackej rodinebola ôsma z 10 detí. Pri krste dostala meno Zoe. Keď mala 9 rokov, zomrela jej matka. Na vyplnenie prázdnoty, ktorú zanechala v nej smrť matky, našla si malá Zoe riešenie sama. V izbe bola soška Panny Márie, a keďže ju nemohla dočiahnuť, vystúpila na stoličku a so slzami v očiach ju objala a povedala: „Odteraz Ty budeš mojou matkou!“ To boli jej prvé a posledné slzy. Odvtedy sr. Katarína žila s Pannou Máriou vo veľmi dôvernom priateľstve.
Jej staršia sestra Mária – Lujza vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Tak sa Zoe so svojou mladšousestrou Antóniou ujala práce na hospodárstve. Keď dosiahla vek dospelosti, vo svojom 21. roku života, oznámila otcovi, že v sebe cíti rehoľné povolanie a že by chcela urobiť tak ako jej staršia sestra – odísť ku dcéram kresťanskej lásky. Otec nechcel o tom ani počuť a aby dcéru priviedol na iné myšlienky, poslal ju do Paríža, aby pomáhala svojmu bratovi, ktorému náhle zomrela manželka. Jeho žena viedla pohostinstvo a tak sr. Katarína rok pracovala v tomto, pre ňu nevhodnom prostredí. Brat sa však zakrátko znovu oženil a to bola pre Katarínu príležitosť vyslobodiť sa z tohto vyhnanstva.
Nakoniec po čase otec dovolil a Zoe Labouré odišla do Paríža. V stredu 21. apríla 1830 vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Paríži na Ulici du Bac 140. Tam prijala rehoľné meno Katarína. Jej duchovný život, prežívaný s takou vrúcnosťou už od útleho detstva, sa ešte viac prehĺbil.
Boh ju obdaril mnohými zjaveniami: videla srdce sv. Vincenta de Paul. V nedeľu – na výročienarodenia sv. Vincenta, prenášali ostatky sv. Vincenta z katedrály Notre Dame do sv. Lazara – rue de Sévres 95. Sprievodu sa zúčastnili aj seminárske sestry – teda aj sr. Katarína. Po tejto slávnosti mala sr. Katarína tri dni videnie srdca sv. Vincenta. Najskôr ho videla biele; čo znamenalo pokoj, spokojnosť, nevinnosť jednotu. Potom ohnivočervené; horlivosť, rozšírenie Spoločnosti a napokon tmavo – červené; znamenalo utrpenie, žiaľ.
S. Katarína mala aj tú milosť, že videla cez sv. omšu Pána Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej dotiaľ, kým nezačala pochybovať. Toto mala počas celého seminára. Videla svojho anjela strážneho. Osobne sa stretla s Pannou Máriou (v noci z 18. na 19. júla 1830), ktorú potom ešte viackrát videla (zjavenia týkajúce sa Zázračnej medaily z 27. novembra 1830).
Miestom všetkých týchto zjavení bola kaplnka sestier na ulici du Bac. Sestra Katarína tam prežívala seminár(noviciát) až do konca januára 1831. Vo februári začala vykonávať službu chudobným medzi starými ľuďmi v Reuilly v jednom z parížskych útulkov. Zostala tam po celý svoj život. S láskou ošetrovala chorých, vykonávala práce v kuchyni, v práčovni, na hospodárstve, na vrátnici… Chudobní ju mali radi.
Čo je u sestry Kataríny zvláštne, je to, že po celý život dokázala uchovať tajomstvo o tom, že sa jej zjavila Panna Mária. Od roku 1832 sa Zázračná medaila veľmi rýchlo šírila po celom Francúzsku a sprevádzalo ju mnoho zázrakov. Ľudia a cirkevná vrchnosť túžili poznať sestru, cez ktorú si Panna Mária žiadala razenie medaily, avšak sestra Katarína po celý svoj ďalší život (46 rokov po zjavení) mlčala. Predpokladá sa, že toto zachovanie tajomstva „bolo milé Panne Márii a že sa ona sama pričinila, aby bolo zachované“ (René Laurentin: Život sv. Kataríny Labouré). Svet a spolusestry sa dozvedeli túto pravdu až po jej smrti.
Sestra Katarína zomrela 31. decembra 1876 v Paríži – v Reuilly, kde ju aj pochovali.
27. júla 1947 pápež Pius XII. vyhlásil sestru Katarínu za svätú; jej telesné pozostatky boli prenesené do Ústredného domu dcér kresťanskej lásky na Ulici du Bac 140 v Paríži, kde sestra Katarína prežívala seminár a kde obsiahla mnohé milosti. Dnes je to pútnické miesto, odkiaľ mnohí návštevníci odchádzajú uzdravení na duši i na tele. Výňatok z reči sv. otca Pia XI. pri blahorečení sr. Kataríny Labouré dňa 28.mája 1933: „Pri sestre Kataríne Labouré nájdeme ponaučenie vhodné pre naše časy. Zdá sa, akoby dnešný človek hľadal zmysel života len a len vo vonkajších prejavoch. Aké ďaleké sú nám príklady tichého a utiahnutého života. Všetko, čo nesie pečať verejnosti, je akoby charakteristickou požiadavkou dneška. A predsa, musíme uznať, že vnútorný ukrytý život je nutnosťou pre kresťanský život.
Nie je možné vládnuť pokladmi čistoty, dôstojnosti, skromnosti, kresťanskej lásky, pokladmi modlitby, milosti, v Bohu ukrytého života, ak ich starostlivo neukrývame. Priznávame, že niekedy zavítajú chvíle, keď s týmito pokladmi treba ísť pred verejnosť, aby bol oslávený Kristus – Vykupiteľ, ale obyčajne poklady uzatvárame do nedobytných pokladníc. Toto nám skvele hlása aj bl. sr. Katarína. My nepoznáme výraznejší príklad ukrytého života, ako je príklad tejto duše, o ktorej sa už za jej života každý rozprával a to za toľké roky a ktorá ostala predsa v tieni, skrytá s Máriou a Ježišom: „….život ukrytý s Kristom v Bohu.“ Sestra Katarína vedela zachovať tajomstvo svojej Kráľovnej!
