Panna Mária si po neho prišla osobne
Alfons Ratisbonne – Bol zaprisahaným nepriateľom Boha i Jeho Cirkvi, bol mužom,
ktorý bytostne nenávidel všetko katolícke a s obľubou sa verejne rúhal. Ale jedného dňa
si pre neho osobne prišla Panna Mária a on sa stal šíriteľom slávy jej aj jej Syna a zaslúžil sa o oficiálne uznanie Zázračnej medaily pápežom. Ten muž sa volal Alfons Ratisbonne.
Takto opisuje Alfonz Ratisbonne jednu (náhodnú) návštevu kostola, ktorá mu radikálne
a navždy zmenila život:
„Z ničoho nič som sa začal cítiť zaplavený zvláštnym nepokojom a videl som padať akoby závoj predo mnou. Kostol sa mi zdal tmavý, okrem jednej kaplnky, v ktorej sa koncentrovalo všetko svetlo.“
Ocitol som sa na kolenách
Neviem, ako som sa ocitol na kolenách pred mramorovým oltárom v tej kaplnke. Bol som v druhej časti kostola a medzi mnou a kaplnkou bolo mnoho vecí, ktoré mi bránili v priamej ceste k nej. Zrazu som sa ocitol v kaplnke
a zdvihol som oči k svetlu, ktoré silno žiarilo.
Vtedy som uvidel na oltári živú, majestátnu, prekrásnu svätú Pannu Máriu. Podobala sa tej, ktorej obraz som nosil na medaile. Viackrát som sa usiloval pozdvihnúť k nej svoje oči, ale jej jas a môj rešpekt mi to nedovolili. Uprel som teda oči na jej ruky a videl som v nich výraz odpustenia a milosrdenstva.
Tými istými rukami urobila gesto, ktorým mi dala najavo, aby som zostal kľačať. V jej prítomnosti, i keď mi nepovedala ani jediné slovo, razom akoby úderom som pochopil hrôzu stavu, v ktorom som sa nachádzal, deformáciu hriechu a zároveň krásu viery v evanjelium. Naraz som všetko pochopil.
Na náhrobok si nechal vytesať tento nápis:
„Narodil som sa ako hriešnik, ale chcem rozprávať o veľkom milosrdenstve najsvätejšej Panne Márie voči mne.“
Alfonz Ratisbonne pochádzal z francúzskeho Štrasburgu, z jednej z najbohatších a najvplyvnejších rodín židovskej komunity. Jeho starší brat Teodor konvertoval na kresťanstvo a v roku 1830 bol vysvetený za katolíckeho kňaza.
Stal sa veľkým ctiteľom Nepoškvrnenej, na ktorej príhovor sa denne modlil aj za svojho brata Alfonza.
Alfonz plánoval svatbu so svojou priateľkou Florou. Ešte pred tým sa však rozhodol, že navštívi Izrael. Počas cesty
urobil nepredvídanú a neplánovanú zastávku v Ríme. Písal sa rok 1842, Alfonz mal 28 rokov. V Ríme prišiel do kontaktu
so skupinou horlivých francúzskych katolíkov. Mnohí z nich boli konvertiti, medzi nimi aj priateľ jeho brata Teodora – barón de Bussiéres, pôvodne luterán. Barón prosil priateľov, aby sa modlili za Alfonza. On sám ho presvedčil, aby si dal na krk slávnu zázračnú medailu, ktorú Panna Mária odovzdala svätej Kataríne Labouré.
Po týchto udalostiach chcel Alfonz opustiť Rím a pokračovať ďalej vo svojej ceste. Nejaká tajomná sila ho však prinútila, aby sa tam ešte zdržal. 20. januára 1842 sprevádzal baróna de Bussiéres na pohrebe jeho známeho v Kostole svätého Andreja. Alfonz pre svoj postoj ku katolíkom nemal vôbec záujem ísť s ním do kostola, preto zostal čakať v kočiari.
Po chvíli ho však premohla zvedavosť a aspoň nakukol dnu. A tu sa stalo to, čo ho ako blesk z neba radikálne zasiahlo.
Pri východe z kostola bozkával zázračnú medailu a hovoril takmer nezrozumiteľné slová o Božej láske a o milosrdenstve Panny Márie. Keď prechádzal okolo rakvy zosnulého, povedal: „Koľko sa modlil za mňa tento pán!“ Toho pána však vôbec nepoznal. Bol to priateľ baróna de Bussiéres, veľmi horlivý katolícky šľachtic de La Ferronay, ktorý zomrel neočakávane pred dvoma dňami na infarkt. Barón mu už predtým niekoľkokrát rozprával o mladom židovi zo Štrasburgu. A až po jeho smrti sa prezvedelo, že šľachtic požiadal svojho spovedníka o dovolenie, aby smel obetovať svoj život za obrátenie toho izraelitu, ktorého ani osobne nepoznal. Boh prijal túto ponuku života a Alfonz to vo svojom mystickom zážitku pochopil.
O jedenásť dní neskôr sa dal pokrstiť a prijal meno Mária. ( podľa Panny Márie) V roku 1848 bol vysvätený za kňaza.
S bratom Teodorom založili Kongregáciu Našej Panej zo Sionu. Jej poslaním je napomáhať obráteniu židov
na evanjelium.
Alfonz zomrel v roku 1884 ako 70-ročný vo Svätej zemi v Ain Karim. Blahoslavený pápež Pius IX. ustanovil riadny kánonický proces skúmania zázračného obrátenia.
Obsiahlejší životopis – Alfons Ratisbonne
Narodil sa 1. mája 1814 v Štrasburgu v rodine rozprávkovo bohatých židovských bankárov. Židom však bol iba podľa krvi, viera predkov mu nehovorila zhola nič. Nezáujem o veci duchovné bol vôbec jeho poznávacím znamením, bol typickým dieťaťom svojej doby, klasickým intelektuálom tejto epochy, v ktorej ostošesť bujnela osvietenskej bludy, Boh sa stával iba prázdnym a ničnehovoriacim pojmom a na veriacich sa pozeralo v najlepšom prípade so zhovievavým úsmevom. Tieto postoje do seba Alfons nasával prakticky s materským mliekom a v desiatich rokoch sa z opovrhnutia zmenili na nenávisť. Vtedy sa totiž jeho o dvanásť rokov starší brat Teodor obrátil
na katolícku vieru a neskôr sa stal dokonca kňazom. Bratovho konverzie sa pre neho stala spúšťačom až proletárskej nenávisti voči katolíctvu aj Bohu samotnému. Kde len mohol, verejne tupil rúhal sa a vystupoval proti cirkvi. Kde mohol, tupili Ho i Jeho verejne, verejne sa rúhal a vystupoval proti cirkvi.
Kňaza mal za zberbu, čo klame dôverčivý ľud, aby z ich peňazí mohla viesť záhaľčivý život. Na brata po jeho vysvätení nadobro zanevrel a na každom kroku na neho nasadzoval. Vyčítal mu okrem iného, že môže za nenávistné slovné aj fyzické útoky židovskej komunity, ktorým musel on aj jeho rodina čeliť, keď Teodorova konverzie vošla do povedomia.
Mladý Žid Ratisbonne teda vyrastá naplnený hnevom a nenávisťou, naplnený myšlienkou emancipácie svojich židovských súkmeňovcov, ktorú však nechápe v zmysle starozákonným, s vidinou príchode Mesiáša, ale na báze materialistické myšlienky židovského osvietenstva rovnosti všetkých so všetkými, najmä potom vyhranení voči kresťanskej väčšine. Po štúdiách začína kariéru bankára, užíva si život plnými dúškami a všetko ukazuje na to,
že sa stane uznávaným, úspešným a bohatým mužom. Po otcovej smrti (v r. 1830, v roku Teodorova vysvätení za kňaza) prichádza ponuka bezdetného strýka, ktorý si mladého liberála obľúbil, aby sa stal podielnikom v jeho banke. Zasnubujú sa so svojou šestnásťročnou neterou Flórou, na sobáš však pre Florin nízky vek nie je zatiaľ pomyslenie. Stačilo málo a jeho život by sa pohol celkom opačným smerom. To by sa však na prelome rokov 1841 a 1842 nesmel vydať na cestu na Maltu a Blízky Východ. Vyrážal na ňu ako ten, kto kresťanstvo považuje za lož, vracal sa ako presvedčený katolík rozhodnutý brániť večné pravdy aj za cenu straty vlastného života.
Keď 8. 12. 1841 vyplávali z Marseille do Civitavecchia, zazneli delostrelecké salvy. Na svoju otázku, čo sa to deje, dostal odpoveď: „Viete, pán, dnes je sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie, no a delostrelci strieľajú na počesť svojej patrónky.
„To mu stačilo. Zasakroval a sa zhnuseným výrazom v tvári odišiel do svojej kajuty. Kapitán sa ho opýtal, čo sa deje.
„To je hnus! Chcel som sa zastaviť do Ríma, ale z tých pánbožkárskych ceremónií mi je zle. Rovnako ako z toho prekliateho pápežovho mesta. Do žiadneho Ríma nepôjdem! “
Zvedavosť a túžba vidieť zašlú slávu antického mesta však predsa len zvíťazili a on v Ríme zastávku predsa len urobil
a rozhodol sa ho prejsť. O čo dychtivejšie pozeral na takej Koloseum, o to ľahostajnejšie sa pozeral na majestátne veže kostolov. „To je hrozné – Rím, Večné mesto a teraz tu vládne ten arcilotr s diadémom na hlave,“ povzdychol si vo svojom denníku. Nezabudol navštíviť ani židovské geto, kde ho pomery, s ktorými sa v ňom stretol, prinútili svoju averziu
k všetkému katolíckemu ešte znásobiť. Neodradilo ho to však v odhodlanie spoznať „Večné mesto“ celé. Pri jednej pochôdzke sa rozhodol navštíviť svojho dávneho priateľa – Gustava de Bussieres. Posedeli, zaspomínali, navzájom
sa doberali kvôli svojmu pôvodu, Gustav ho polovážně, položartom prehováral, nech sa stane protestantom ako on.
V jeho dome sa stretol aj s jeho bratom Teodorom. To bol katolícky konvertita a blízky priateľ o. Teodora Ratisbonna, Alfonsova brata. Keď potom mal Alfons pred plánovaným pokračovaním cesty smer Neapol, zo slušnosti zaniesol svojmu novému známemu svoju vizitku – to pre prípad, že by ho chcel niekedy v Štrasburgu navštíviť. Pôvodne ju chcel odovzdať len Teodorovmu majordomu, ten však nevedel po francúzsky, a tak počkal na samotného Teodora, aby sa
s ním rozlúčil. Jeho nový priateľ ho srdečne privítal a na chvíľu si sadli, aby sa pobavili. Ratisbonne ako vždy ľahostajne hovoril o tom, čo v Ríme videl, a medzi rečou konštatoval, že možno len taký kostol Ara Coeli na ňom zanechal aspoň akýsi taký dojem, vraj dokonca zapôsobil aj na jeho sluhu. „Vidíte, to preto, že to bol katolícky kostol,“ poznamenal Teodor.
Lenže Alfons vytušil, že možno išlo o duchovný prežitok, rozhodne však nie kresťanský, ale pre neho sú všetky tie vyznania úplne rovnaké. Teodor na to odpovedal: „Záleží na uhle pohľadu, ja si myslím niečo iné. Ale dobre, keď si to myslíte, keď si myslíte, že ste taký neznajboh, že vami nič nepohne, vezmite si odo mňa túto medailu a noste ju na krku. “ „O čo ide?“
Spýtal sa mladý Žid. De Bussieres vytiahol zlatú Zázračnú medailu a zavesil ju prekvapenému druhovi okolo krku: „Nebojte, nič sa vám predsa nemôže stať, keď ste tak pevný vo svojom presvedčení.“
Alfons bol v rozpakoch, ale taktne medailu prijal. Ale Teodor pokračoval: „A ešte niečo: Sľúbte mi, že sa budete denne, ráno a večer modliť modlitbu sv. Bernarda:, Rospamätaj, sa láskyplná Panna Mária… Mám však len tento jeden text, tak si ho doma, prosím, opíšte a prineste mi ten môj naspäť, „poistil sa Teodor, aby Alfons s textom modlitby predsa len prišiel do styku a nevyhodil ho za rohom do koša. Mladému židovskému bankári to prišlo tak bizarné, že neodporoval.
Uškodiť mi určite neuškodí a kedykoľvek ju môžem zahodiť, povedal si. Nech má radosť, gašpar jeden katolícky. Navyše to bude pikantná historka do môjho cestovného denníka: kto by to bol povedal – stanem sa katolíckym apoštolom, uškrnul sa.
Teodor ešte v ten istý večer zašiel za svojím otcovským priateľom, grófom de Laferronaysem, aby ho požiadal o modlitbu za Alfonza. „Viete, ja priamo cítim, že sa obráti,“ povedal. „Teodor, sľubujem ti, že sa za neho budem modliť a už teraz ti vravím – on sa naozaj obráti,“ vyhlásil starý gróf. Na druhý deň šiel gróf na sv. omšu, kde sa podľa svojho sľubu za obrátenie zaprisahaného neverca modlil. Večer potom skonal.
Z náhleho popudu odložil Alfons o pár dní svoj odchod a okrem prvého večera sa dokonca snažil poctivo plniť svoj sľub – Bernardovu modlitbu odriekal a za chvíľu mu nešla z hlavy, čo mu dosť vadilo, pretože alergia na všetko kresťanské
v ňom rástla zo dňa na deň.
Teodor de Bussieres sa na druhý deň rozhodol vykonať Alfonza Rímom. Navštevoval s ním katolíckej chrámy a ukazoval mu nádheru ich interiérov. Tomu sa však nič nepáčilo a napríklad také obrazy mučeníkov sa mu priamo hnusil. Nevedel pochopiť, ako môže niekto obetovať život kvôli chimér. Nezabudol svojho priateľa podpichnúť: „Chápem, o čo vám ide, keď ma ťaháte do tých vašich kostolov. Ale nemyslite si, že ma obrátite. Zostanem, aký som. „Teodor mu protirčil:“ Viete, ja som presvedčený, že sa už čoskoro obrátite. Boh si vás pritiahne k sebe, aj keby mal kvôli tomu poslať anjela z neba, ale pritiahne si vás k sebe, „povedal v okamihu, keď v kostole sv. Jana Lateránskeho prichádzali ku Svätým schodom, po ktorých kedysi prichádzal Ježiš k Pilátovi a ktoré boli z Jeruzalema privezené sem do Ríma. A hlasno, aby to jeho neveriaci druh počul, preniesol: „Vitajte, Sväté schody, vedľa mňa ide Izraelita, ktorý vás čo nevidieť bude rovnako zbožne vítať ako teraz ja.“ Alfons sa tomu úprimne zasmial. „No, smiať sa môžete,“ povedal mu Teodor, „ale som pevne presvedčený, že čoskoro po týchto schodoch budeme vystupovať po kolenách spoločne.“
Nato sa rozišli. V deň svojho odchodu si Ratisbonne dohovoril so svojím priateľom schôdzku na Španielskom námestí. Chcel sa s ním rozlúčiť – tentoraz už definitívne. Stretol ho, ako ide do kostola sv. Ondreja delle Frate, kam išiel zariaďovať záležitosti spojené s pohrebom grófa de Laferronayse. Teodor Alfonza vyzval, nech sa k nemu pridá a počká na neho v útrobách chrámu, zatiaľ čo on bude v sakristii vybavovať potrebné formality. Alfons privolil. Bol štvrtok 20. januára 1842, krátko pred poludním.
Kým de Bussieres bol v sakristii, jeho mladý židovský priateľ v medzičase čakania blúdil kostolom a chladne a bez záujmu obhliadali výzdobu. Keď sa však de Bussieres zhruba po desiatich minútach vrátil, nikde ho nevidel. Prešiel celú svätyňu a až v bočnej kaplnke sv. Archanjela Rafaela zbadal schúlenú kľačiaci postavu s dlaňami pritlačenými k tvári.
Keď prišiel bližšie, spoznal v nej Alfonza. Prehovoril na neho: „Alfons!“ Ale ten nič. „Alfons! Počujete, Alfons! „Zatriasol ním, potom ešte raz, začal na neho volať, ale ten stále nereagoval. Zdvihol mu hlavu a oddelil mu dlane od tváre. Tá bola celá zaliata slzami, na Alfonsových perách bola pritlačená Zázračná medaila a sám Alfons sa mierne chvel. „Ja som ju videl,“ povedal hlasom ako z iného sveta. „Koho?! Koho ste videl?! “ „Ju! „Odvetil. „Ach, ako sa za mňa musel modliť,“ šepkal. Teodora oviala posvätná bázeň, ktorá ešte vzrástla, keď z priateľových slov začul: „Robte si so mnou, čo chcete, vezmite ma, kam chcete, vypočujem vás na slovo.“
Teodor vzal priateľa v tušenie, že sa práve stáva svedkom niečoho veľkého, k sebe domov, aby si tam odpočinul.
Tam Alfons zajakavo prednášal: „Ach, ako som šťastný! Šialene šťastný! A ako nešťastní sú moji bratia. Za nič na svete
už nemôžem žiť bez krstu, ani jednu minútu. Ja túžim, bytostne túžim po krste a je mi jedno, či ma potom roztrhajú
na kúsky. Ó Bože, ako túžim byť pokrstený! „“ Čo sa stalo? „Spýtal sa ho Teodor konečne. „To vám nemôžem povedať,
to môžem povedať len na kolenách kňazovi. Nikomu inému! „Teodor ho teda zaviedol k jezuitovi, o. Villefort, na ktorý ešte pred pár dňami vykrikoval mladý Žid slaboduché poznámky.
A jemu Alfons po kľačiačky vyznal toto:
„Bol som v tom malom kostolíku takmer sám. Žiadne
z umeleckých diel, čo tam všade okolo boli, ma nijako neupútalo, proste som sa len úplne bezmyšlienkovite obzeral okolo seba. Pamätám si len čierneho psa, ktorý predo mnou poskakoval. Náhle zmizol aj ten pes, čo pes, celý kostol zrazu zmizol. A ja nevidel nič, vôbec nič, presnejšie povedané, ach môj Bože, videl som len jedno jediné !!! Celý priestor zahalila tma a všetko svetlo sa koncentrovalo na jediné miesto v kaplnke.
Pozrel som sa tým smerom a na oltári stála ona sama, najsvätejšie Panna Maria – tak vznešená, tak … tak nádherná
a presladké … stála tam plná milosti, ach … Mala roztiahnuté ruky v nevysloviteľne krásnom geste lásky a odpustenia
a z tých rúk vychádzali lúče najjasnejšieho svetla. Vyzerala ako na tej medaile. Pokynula mi, aby som pristúpil
a pokľakol. Tomu nešlo, nešlo odolať!
Padol som na kolená tak, ako som bol, skúšal som sa na ňu pozerať, ale nebol som s to zniesť jej nádheru
a svätosť. Napriek tomu som však všetkými pórmi tela celkom zreteľne cítil jej prítomnosť.
Najsvätejšia Panna nepovedala ani slovo, napriek tomu som v tom jednom jedinom okamihu pochopil všetko
– žalostný stav, v ktorom som sa nachádzal, spúšť, akú vo mňa spôsobil hriech a krása katolíckej viery. Pochopil som všetko, ale ako mám vyjadriť niečo, čo je nevyjadriteľné ?! Každý pokus o opis by bol znevážením tej nádhernej nevysloviteľné pravdy.
Bol som tam, kľačal som na zemi, plakal som, bol som, bol som úplne bezvládný, kým ma pán de Bussieres neprebral. Vôbec som nedokázal odpovedať na jeho otázky. Potom som stlačil medailu, ktorú som mal na krku, a pobozkal som vrúcne vyobrazenia Najsvätejšej Panny, z ktorého vyžarovalo tak láskyplné svetlo, že nenachádzam slov, aby som to mohol opísať …
Áno, to bola ona! Ona!
Nevedel som, kde to som, nevedel som, kým som, či som Alfons alebo napríklad niekto iný. Tá zmena vo mne bola taká, že sa zo mňa stal úplne nový človek. Z duše mi vytryskol tak nadšený výkrik radosti, že … Cítil som, akoby z mojich očí spadla rúška … Nie jedna, ale niekoľko rúšok, ktoré mi až doteraz bránili vidieť. A zrazu mizli jedna po druhej, ako keď mizne sneh pod lúčmi slnka, ako keď pod nimi náhle roztopí ľad. Viem len jedno: keď som vstupoval do kostola, všetko som ignoroval. Keď som z neho vychádzal, videl som všetko úplne jasne.“
Neochvejne bol Ratisbonne, neobmedzene, viac ako stopercentne presvedčený o pravdivosti katolíckej viery. Zopakoval, že má jednu jedinú túžbu – nesmierne, bytostne chce byť pokrstený. O. Villefort nevidel v jeho slovách nič pochybného, dovolil mu svedčiť o onej udalosti verejne. Prvého, koho na ulici stretol, bol jeho známy menom Human. Keď sa mu Alfons plný nadšenie zveril, že je z neho katolík, a v eufórii začal chváliť Boha, myslel si Human, že sa pomiatol. Veď ešte pred niekoľkými desiatkami minút spolu sedeli v kaviarni, nezáväzne spolu debatovali o všetkom možnom a tento mladý Žid podľa svojho zvyku ostentatívne dával najavo svoju nudu a pohŕdanie. Až keď ho Alfons spravil, čo práve prežil, Human pochopil. Stalo sa niečo zázračného. To pochopil aj generálny predstavený jezuitov, ku ktorému ho vzal o.Villefort. Generál bol obozretný a Ratisbnonovi povedal, že so sebou takáto milosť ponesie v budúcnosti tiež veľký kríž a začal sa mu predčítať vybrané pasáže z Kempenského Nasledovanie Krista. Ratisbonne ho požiadal, aby mu tento text poskytol k celoživotnému rozjímanie. Požiadal tiež, aby mohol celú noc prebývať v modlitbách pri katafalku s rakvou zosnulého grófa Laferronnayse, ale bolo mu povolené len pár hodín. Aj za tie bol nesmierne vďačný.
Obrátenie mladého Žida bolo prvotriedne senzáciou. Tú nešlo o nejakého radového podomového predavača z geta,
ale o zámožného francúzskeho bankára, veľkú nádej liberálov a slobodomurárov v ich proticirkevným boji, človeka neznášajúceho všetko, čo na sebe malo znamenie Kristovho kríža. „Celú svoju slobodu odovzdávam Pánovi. Zasväcujem Mu svoj život, aby som slúžil cirkvi … pod ochranou Panny Márie,“ vyhlásil. Pápež Gregor XVI. Preto osobne vyslal o. Gebert, popredného dobového teológa a znalca Písma, aby sa s ním stretol. A tento kňaz bol doslova fascinovaný mimoriadnymi znalosťami čerstvého konvertitu o veciach božských. Hovoril o nich s úplným prehľadom a netajenou vrúcnosťou. Ako je to možné?
Veď nikdy predtým žiadnu duchovnú knihu nečítal, všetkému kresťanskému sa vysmieval a hanil to, nepoznal ani Starý zákon a zrazu tu rozprával o veciach, ktoré boli ťažkým orieškom pre rad slávnych teológov, a to dokonca s takou gráciou, s takou znalosťou problematiky, že až mrazilo v chrbte. Keď potom spolu prebývalo na adorácii pred vystavenú Najsvätejšou sviatosťou, povedal mu Ratisbonne, že si vôbec nedokáže predstaviť, čo ako nepokrstený prežíva pri pohľade na Ježiša Krista v Eucharistii. O svojom zážitku z kostola sv. Ondreja delle Fratte odmietal hovoriť
v neprítomnosti kňaza – ten istý človek, čo ešte pred niekoľkými málo dňami kňaza verejne tupili a urážal ich.
Kým v rímskych uliciach sa odohrával karneval, on sa v tichu jezuitského kláštora pripravoval pravdepodobne ku krstu.
K tomu došlo 31. januára v jezuitskom kostole Il Gesu, Narvan doslova na prasknutie. Nikto si nechcel nechať ujsť príležitosť, až pápežov vikár, kardinál Mezzofanti, prednesie ona nádherná slová „Ego te Baptista.“ Alfons dostal pri krste meno Mária, počas obradu zvieral v zovretej dlani ruženec a pri Premieňanie plakal. Celý akt pôsobil tak silným dojmom, že aj Alfonsovi protestantskí priatelia, ktorí sa zo zvedavosti dostavili, kľačali a boli skrz naskrz preniknutí dojatím. Správa o zázračnom obrátení a krste nedávneho rúhača preletela celou Európou, ba celým svetom. Z úst do úst sa nieslo rozprávanie o tom, čo sa v onen januárový štvrtok udialo v jednom z rímskych chrámov. Na základe tohto obrátenie došlo vzápätí k početným konverziám po celom svete, Božia milosť zasiahla prostredníctvom obrátenia jedného človeka srdcia mnohých iných.
Alfons Maria Ratisbonne neskôr napísal: „Keby mi ono ráno 20. januára 1842 niekto povedal: ,Ty, pyšný žid sa staneš katolíkom‘, mal by som ho za najväčšieho blázna na svete… Keby mi niekto v okamihu, keď som vstupoval do kostola sv. Ondreja – bolo to na poludnie – ,povedal: ,Za štvrť hodiny sa budeš klaňať Ježišovi Kristovi, Bohu
a svojmu Pánovi, budeš ležať v prostrácii v tomto chudobnom kostolíku a budeš sa biť v prsia pri nohách kňaza v jezuitskej koľaji, kde prežiješ fašiangy, aby si sa pripravil na krst, za štvrť hodiny budeš ochotný obetovať sa pre katolícku vieru, zriekneš sa sveta, svojich záľub, svojho majetku, svojich cti, priateľov, svoje sľubne sa rozvíjajúcej kariéry, zriekneš sa aj lásky svojej rodiny, rešpektu svojich priateľov, vážnosti u Židov a nebudeš mať záujem o nič iné ako slúžiť Ježišovi Kristovi a niesť Jeho kríž až do smrti‘, hovorím, že keby mi nejaký prorok toto predpovedal, mal by som za to, že nie je bláznivejšieho človeka, než je tento: snáď len taký, ktorý by niečomu tak šialenému, tak bláznivému veril. A predsa toto bláznovstvo je dnes mojou múdrosťou a mojím šťastím. Čo som z toho kroku mohol získať, aký som z toho mohol mať prospech? Bol som predsa bohatý Žid z rodiny, ktorá sa zriekla môjho brata, ktorý sa stal kňazom, mal som navyše dediť po svojom bohatom strýkovi, mal som sa ženiť, mal som pred sebou žiarivú kariéru! Čo ma
k tomu prinútilo? Čítanie katolíckych kníh? Žiadne som
sa nikdy ani nedotkol! Rozhovory s katolíckymi priateľmi? Ja žiadne nemal!
Prenasledoval som svojho brata a voči kresťanskej viere som bol nastavený výhradne nepriateľsky!
Alebo to Rím a jeho pamiatky na mňa tak zapôsobili? Veď ja v rímskom gete vzplanul na kresťanstvo ešte väčšie nenávisťou! Alebo ma snáď chcete obviniť zo samoľúbosti, že na seba chcem upútať pozornosť?! Nie!
Dôvod môjho obrátenie má len jedno meno – Mária!“
Veľkou radosťou bola Alfonsova konverzie pre jeho brata – kňaza. Obrovskou, nevysloviteľnou. Koľko modlitieb na tento úmysel za tie roky k Bohu vzniesol… Alfons mu ešte z Ríma napísal list, v ktorom ho vyzval, aby sprostredkoval židovským deťom výučbu kresťanstva a kúpil dom, kde by táto výučba prebiehala. Teodor mal sprvu pochybnosť, vedel o celom rade Kongregáciou či cirkevných spolkov, ktoré mali krátky život. Vrhol sa na kolená a odovzdal to Najsvätejšej Panne: „Urobím, čokoľvek mi povieš. Pokiaľ si dala Alfonsovi to vnuknutie ty, daj mi znamenie. Pošli mi jedno jediné židovské dieťa a ja budem vedieť, že je od teba. „Večer potom čítal list spovedníka sv. Kataríny Labouré o. Aladela, kde ho dotyčný páter žiadal, aby sa ujal dvoch detí ťažko chorej Židovky. Otec Teodor vedel – boli od nej. Založil Kongregácii Panny Márie zo Siona, ktorej členky zasvätili svoj život obrátenie židovského národa. To už bol Alfons v jezuitskom seminári v Ríme. 24. septembra 1848 bol v Laval vysvätený na kňaza.
Už štyri roky po vysvätení (1852) poslúchol Božieho hlasu a požiadal generála jezuitov otca Roothaana o povolenie vystúpenie z rádu, aby sa odteraz mohol po boku svojho brata Teodora plne venovať práci na spáse svojich židovských súkmeňovcov. Otec Roothaan mu to povolil, spoznal, že ide o hlas živého Boha, čím ale úzka spolupráca jezuitov bratov Ratisbonnových nekončila. Ostatne, Teodor sa pri spisovaní vnútorných pravidiel Kongregácie inšpiroval tými ignaciánskými.
Alfons spolu s niekoľkými kňazmi založil mužskú odnož Kongregácie – r. 1855 bola pod názvom Kongregácia kňazov Panny Márie zo Siona potvrdená. Rozhodol sa nájsť miesto pre stavbu kláštora priamo v srdci židovstvo – vo svätom meste Jeruzaleme. Sám latinský patriarcha si prial, aby tu Kongregácie začala pôsobiť. Alfons za značnú sumu zakúpil Praetorium (peniaze zháňal po celej Európe), v ktorom Pilát ukázal Židom bičovaného Spasiteľa a následne odsúdený
na trest smrti ukrižovaním. Nazval tento dom „Ecce Homo“ a ono miesto vyčlenil pre kaplnku – tá bola r. 1902 povýšená na baziliku. V Jeruzaleme založil školu a internát pre deti všetkých vyznaní. Keď v r. 1860 vypukol tzv. Libanonský konflikt, pri ktorom moslimskí drúzovia pobili tisíce kresťanov žijúcich v Sýrii a vypálili na šesťdesiat kresťanských dedín, behali po uliciach razom stovky sirôt. Otec Ratisbonne obratom zriadil tri veľké sirotinca a peniaze na ne zháňal opäť po celom kontinente, ktorý neúnavne prechádzal krížom krážom. Kvôli informovanosti verejnosti o činnosti Kongregácie začal vydávať ročenku „Anály misie Kongregácie Panny Márie Siona vo Svätej zemi“. Významnou pomocou mu bolo Arcibratstvo kresťanských matiek, fungujúce vo Francúzsku, ktorého duchovným otcom bol P. Teodor Ratisbonne
a ktorej bohatšie členky si adopciou na diaľku osvojovali mnohé jeruzalemskej siroty.
V januári r. 1884 Teodor zomrel vo svojom parížskom byte. Alfons ho na večnosť nasledoval za štyri mesiace. Ochorel, svoj život ponúkol Bohu za spásu Izraela a za niekoľko dní nato zomrel obklopený svojimi siroty.
Na náhrobok si nechal vytesať tento nápis: „Narodil som sa ako hriešnik, ale chcem rozprávať o veľkom milosrdenstve najsvätejšej Panne Márie voči mne.“
Kostol sv. Ondreja delle Fratte bol pápežom Piom XII. r. 1942 povýšený na baziliku a r. 1960 ho Ján XXIII. vyhlásil kostolom kardinálským. 29. 4. 1918 tu svoju primiční svätú omšu slúžil sv. Maximilián Maria Kolbe. R. 1894 schválil Lev XIII. prívlastok „Zázračná“ pre medailu, ktorá hrala tak veľkú úlohu v obrátení mladého židovského ateistov menom Alfons Ratisbonne, a ustanovil 27. november ako deň, kedy sa má v celej Cirkvi pripomínať darovanie Zázračné medaily. Alfonsov zážitok v kostole sv. Ondreja delle Fratte uznal už 3. 6. 1842 Gregor XVI. za zázračné obrátenie, ku ktorému došlo na príhovor Panny Márie.
Libor Rösner
Židia, ktorí vstúpili do katolíckej cirkvi
http://www.salvationisfromthejews.com/alljews.html
Spracované podľa:
http://www.katolik.pl/index1.php?st=artykuly&id=1409
http://www.ultramontes.pl/nawrocenie_ratisbonne.htm
http://www.marypages.com/ratisbonnePolish.htm
http://partenos.nowyekran.pl/post/41631,zyd-mason-i-to-jeszcze-bankier-nawrocony-na-katolicyzm
http://immaculata.minorite.cz/?m=10&idc=t-180
La más famosa conversión realizada por la Medalla Milagrosa fue el del Judío Alfonso Ratisbone volviéndose religioso en el año 1842, gracias a la Aparición de la Virgen tal como está representada en la Medalla, sucedió en una Iglesia en Roma.
http://alfonsoratisbonne.blogspot.sk/2011/01/la-madonna-del-miracolo.html