Veľmi som sa tešila a netrpezlivo čakala, kedy už bude 8. august a ja sa vyberiem do starobylej Nitry na DC. Niežeby som predtým nemala žiadne starosti a problémy, ale posledné dni doma naozaj boli hektické a ja som si okrem potrebných vecí viezla so sebou aj kopu starostí a nezodpovedaných otázok.
Viem, že všetky sme si so sebou priniesli nejaký ten batôžtek bolestí, radostí, problémov, otázok. Ja som však so sebou vliekla poriadny batoh. Milé privítanie od s. Márie, Danky, aj misijnej sestry Kráľovnej apoštolov, zoznámenie sa s Jarkou, Zuzkou, Martou… zvítanie so starými známymi z formačných dní a predovšetkým s mojou Zuzkou z izby. Po večeri sme išli do kaplnky a ja so sebou vlečiem pomyselný batoh starostí, problémov, bolestí… a pomaly ich začínam vykladať na stôl, na obetný stôl, nech si ma konečne Boh všimne, nech vidí moju veľkú bolesť…
Modlím sa…
Pod tvojím krížom kľačím, Pane, aj ja mám srdce doráňané, aj mňa k zemi tlačí ťažký kríž.
Ak však unesiem ho, budem k tebe blíž.
Snáď aj mňa vezme Matka do lona, až svoju cestu kríža dokonám.
Nasleduje svätá omša, prednáška, kompletórium a po nej moderovaná adorácia a potom celonočná dobrovoľná adorácia. So Zuzkou sme sa zapísali ako prvé. Kaplnka sa pomaly vyprázdňuje a už tam zostávame len my dve a Boh, skrytý pod spôsobom chleba v malej, jednoduchej, a predsa prekrásnej monštrancii. Zrazu si uvedomím, adorácia je vlastne audiencia u Najvyššieho…
Na audienciu ma dnes pozval Boh…
V tichu kostola, v nemom rozhovore mu prednášam svoje radosti i bôle.
To ticho dalo by sa krájať, no môj Boh počúva ma.
A potom ku mne prehovorí On. Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.
No nepočula som nič. V hlave mi vírili myšlienky, otázky a obávam sa, že ak by aj Boh niečo hovoril, krik môjho vnútra, srdca, duše by ho prehlušil. Ale Boh si vždy nájde cestu… Páter Milan priniesol so sebou farebné papieriky, na ktorých bolo veľa citátov zo Svätého písma a my sme si mali nejaký vytiahnuť a hľadať, skúmať, čo nám Boh chce povedať…Keďže ich bolo veľa, ušlo sa nám ich niekoľko, mne dokonca štyri. Prvé tri som si postupne vytiahla v priebehu prvých dvoch dní, štvrtý mi však podala Ľubka s tým, že tento zostal, nech si ho vezmem. Dávam ich sem do poradia, ako sa mi Boh postupne prihováral:
…ale ty mi hovoríš: “Ak som ja, tvoj Boh, za teba, kto môže byť proti tebe?” (porov. Rim 8, 31)
…ale ty mi hovoríš: “Ja, tvoj Boh, ti zotriem z očí každú slzu.” (porov.Zjv 7, 17)
…ale ty mi hovoríš: “Poď ku mne a ja ťa posilním!” (porov. Mt 11, 3)
…ale ty mi hovoríš: “…si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem.” (Iz 43, 4)
Ale Boh sa mi prihováral aj na prednáškach pátra Milana, pri priblížení ruženca k Božej prozreteľnosti cez sestričku Máriu… Mnohé vety priamo zasiahli moje vnútro. Tu je zopár z nich:
V ťažkých chvíľach si spomeňte, že v krste ste prijali nesmiernu Božiu milosť a stali ste sa milovanými Božími deťmi.
Neporovnávajte sa s druhými, ako to majú oni… (Tu som si uvedomila, že sa porovnávam a vlastne blížnym závidím to, čo ja ešte nemám, alebo už nemám a pod.)
Práca je tu pre človeka, nie človek pre prácu. Človek by nemal byť otrokom tej práce.
Nesúďte, aby ste nebolo súdení. Pozor na nálepkovanie ľudí.
V každom človeku treba hľadať dobro, ten Boží obraz, lebo všetci sme stvorení na obraz Boží…
Chvíle pokoja si podávajú ruky s chvíľami kríz. My kresťania musíme zvládať oboje.
Keď som slabý, vtedy som silný.
„Božie diela majú svoj čas, je to práve vtedy, keď ich Božia prozreteľnosť uskutočňuje, a to ani skôr,
ani neskôr.” “Nepredbiehajme Božiu prozreteľnosť!” a mnoho ďalších myšlienok…
Čas je však neúprosný a duchovné cvičenia sa skončili… čas rozlúčiť sa, posledné rozhovory, zdieľania, objatia… a cesta domov vlakom, autobusom, autom… Do Trnavy som mala spoločnú cestu s Norikou, rozprávali sme sa a zrazu sprievodca: „Cestovné lístky, prosím.” Nemohla som nájsť peňaženku a tým pádom ani cestovný lístok… Norika sa ozvala: „Môžem dosvedčiť, kupovali sme si ich spolu, má ho.” Sprievodca sa len usmial, že on má čas, on si počká. Hurá, našla som ju a otvorila, podala mu lístok a v tom sa sprievodcovi rozžiarili oči a povedal: „Vy máte tuším taký istý obrázok ako ja,” a otvoril svoju peňaženku, odkiaľ sa na mňa pozerala Medžugorská Panna Mária z navlas rovnakého obrázka, aký nosím v peňaženke aj ja. S Norikou sme sa len na seba pozreli a usmiali. Naša zlatá Nebeská Matka ☺️
Vtom som si spomenula na koláčik od Janky, že by mi aj tam chcel ešte niečo Pán Boh alebo Panna Mária povedať? Koláčik bol výborný a text na papieriku mi pripomenul jednu z tém DC. Stálo na ňom: „S trochou trpezlivosti sa všetko urovná.”
Pociťujem potrebu vydať svedectvo o Božej láske, o tom, že Boh je verný, neopúšťa nás, hoci niekedy sa nám to tak zdá. Veď aj Kristus na kríži volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” A Boh by predsa nikdy neopustil svojho milovaného Syna a neopúšťa ani nás, svoje adoptívne, milované deti. Srdečná vďaka za tieto DC, za všetky milosti, ktoré nám Boh udelil…
Milá sestrička Mária, srdečná vďaka Tebe, pátrovi Milanovi, misijným sestrám Kráľovnej apoštolov a všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k týmto DC a predovšetkým Pánu Bohu a Panne Márii…