Jedna z najúspešnejších reklamných kampaní sa pýta poslucháčov: „Máte mlieko?“ Jej obľúbenosť prekračuje bariéry jazykov, politiky a kultúry. Za dvadsať rokov od jej prvého uvedenia sa šírila po celom svete v takých verziách ako „Máte Freuda?“ a „Máte radosť?“
Úspech kampane sa pripisuje jej jednoduchosti – dve krátke slová a fotografia sendviča s arašidovým maslom, do ktorého sa chystáme zahryznúť, alebo fotografia celebrity s bielymi fúzmi od mlieka. Priťahuje ľudí na celom svete a oslovuje telo, myseľ i srdce.
Boh na začiatku 19. storočia spustil podobnú holistickú reklamu vo svete, ktorý zápasil s vojnou a revolúciou, dramatickými ekonomickými a kultúrnymi zmenami
a so stratou viery. Jeho kampaň, ktorá bola väčšia
než kampaň mliekarenského priemyslu, uskutočnila bezvýznamná Dcéra kresťanskej lásky, ktorá bola celé roky známa svojou typickou otázkou:
„Máte dosť?“
Výzva
V jeden jasný jarný deň v apríli 1830 vystúpila z koča, ktorý ťahali kone, mladá vidiecka žena a šla na dvor domu
na Rue du Bac číslo 132. Bol to materinec Dcér kresťanskej lásky v Paríži. Jej cesta bola dlhá, oveľa dlhšia než 320 kilometrov deliacich tento kláštor a jej rodičovský dom v Burgundsku.
Táto odhodlaná novicka odmietla ponuku svojho brata, ktorý chcel, aby mu pomáhala v reštaurácii, a šla za rehoľným povolaním. Jej otec tiež namietal. Chcel, aby viedla rodinnú farmu. Veď jedna jeho dcéra už bola rehoľníčkou.
Nestačilo to?
Katarína Labouré však mala raz v noci sen. Starý kňaz na ňu zakýval a povedal: „Moja dcéra, je dobré starať sa
o chorých… Jedného dňa budeš šťastná, že prídeš ku mne. Boh má pre teba plány. Nezabudni na to!“ Jej farár si myslel, že ten starý kňaz môže byť svätý Vincent de Paul. Potvrdilo sa to onedlho, keď Katarína navštívila kláštor Dcér kresťanskej lásky a prekvapilo ju, keď na portréte, ktorý visel na stene, uvidela starého kňaza zo sna.
Postupne sa prekážky stratili. Rodina sa zmierila s povolaním Kataríny a dokonca jej dali aj nevyhnutné veno. Naučila sa čítať a písať (hoci kláštorné záznamy opísali jej pravopis ako „bizarný“). V parížskom kláštore sa jej darilo, ale nevynikala. Jej predstavená ju hodnotila takto: „Silná. Priemerná… Nevyniká inteligenciou alebo úsudkom. Zbožná.“ Inými slovami, nič zvláštne.
Poslanie
Keď Katarína prišla do Paríža, opäť mala sny a videnia. Niektoré varovali pred občianskymi povstaniami a pádom monarchie; ďalšie hovorili o jednote,
väčšej láske a obnove jej rehoľnej komunity. Väčšinou boli veľmi symbolické
a v Kataríne vyvolali silnú citovú odozvu. Jej spovedník, kňaz, ktorý bol o čosi starší než Katarína, ju varoval, aby dala bokom tie „sny a fantázie“ a pokojne
a pokorne vykonávala svoje povinnosti.
Počas jednej júlovej noci v roku 1830 mala Katarína vo sne stretnutie s Pannou Máriou, ktorá povedala, že Boh jej chce dať osobitné poslanie. Keď sa Katarína 27. novembra v tichosti modlila spolu s ďalšími sestrami v kláštornom kostole, uvidela obraz Panny Márie, na ktorom bola Božia Matka oblečená v bielom,
s modrým plášťom a závojom, ktorý mal „farbu svitania“. Z rúk jej vychádzali žiarivé lúče. Katarína počula hlas: „Tieto lúče svetla sú symbolom milostí, ktoré Panna Mária získava pre všetkých ľudí.“ Okolo obrazu boli slová: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“ Katarína potom uvidela opačnú stranu obrazu. Bol na nej kríž, ktorý stál nad písmenom M
a pod tým boli Najsvätejšie Srdcia Ježiša a Panny Márie.
Panna Mária povedala Kataríne, že má urobiť medailu a zjavené obrazy použije ako vzor. Hlas jej sľúbil, že každý, kto ju bude nosiť a nábožne sa bude modliť uvedené slová, „bude sa tešiť z osobitej ochrany Božej Matky“.
„Čistý prelud!“ zvolal Katarínin spovedník, keď mu povedala o videní.
„Dôrazne“ jej povedal, aby o tom nikdy nehovorila. O mesiac uvidela ten istý obraz a počula slová Panny Márie: „Už ma viac neuvidíš, ale v modlitbe budeš počuť môj hlas.“ Katarína bola v rozpakoch: Ako môže poslúchnuť svojho spovedníka a vykonať poslanie, ktoré jej odovzdala Panna Mária? Vedená
Duchom Svätým sa rozhodla poslúchnuť svojho pozemského poradcu.
Aj keď jej to Panna Mária prísne neprikázala, spovedník trval na tom, aby mlčala. Katarína teda nič nepovedala. Bola skromná a vyrovnaná a naďalej vykonávala svoje úlohy ako ktorákoľvek iná sestra. Nikdy nehovorila o tom, že zažila niečo také ako videnia. Boh jej dal na to dostatočnú múdrosť, vieru a sebaovládanie.
Medaila
Katarínina reakcia presvedčila spovedníka, že nie je precitlivená, pomätená alebo klamárka. Napokon povedal o medaile parížskemu arcibiskupovi. Ten sa vyslovil, že medaila je v súlade s vierou Cirkvi a mohla by povzbudiť ľudí, aby uctievali Boha. Vyhlásil, že ju chce dostať ako prvý! Po dvoch rokoch, odkedy Katarína po prvýkrát povedala o videní, bolo vyrobených 1 500 medailí, ale nik nevedel o ich pôvode.
Sestra Katarína dostala jednu medailu. Povedala, že ju bude nosiť „s úctou“, ale je dôležité šíriť výzvu, aby sme sa
s dôverou modlili. Keďže Francúzsko sa spamätávalo z revolúcie, toto posolstvo bolo veľmi potrebné. Bola to doba osvietenstva, ktorá oslavovala logiku, zdravý rozum a práva jednotlivcov, pričom spochybňovala, ba odmietala kresťanské hodnoty a morálku, Cirkev a Boha. Každých desať rokov vznikali a padali vlády, čo ešte viac zvýšilo odpor, zmätok a nestabilitu. V Paríži zúrila epidémia cholery. Zomrelo na ňu až 20 000 ľudí. Fyzické, emocionálne a duchovné utrpenie bolo očividné.
Niet divu, že do dvoch rokov sa po Európe rozšírilo 6 miliónov medailí. Čoskoro sa začali šíriť správy o uzdraveniach, obráteniach a duchovných premenách. Keď vypukla cholera, s medailou sa spájali početné úplné uzdravenia. Prichádzali správy o uzdravení z ďalších závažných chorôb a stavov, napríklad z choromyseľnosti, malomocenstva, tuberkulózy, ochrnutia, uzdravenia zlomenín, epilepsie, nádorov. Telesné uzdravenia viedli mnohých, ktorí odpadli
od Boha, aby sa vrátili k sviatostiam. Iní sa po prvýkrát vo svojom živote obrátili.
Katarínin spovedník si začal tieto prípady zaznamenávať a v septembri 1834 už mal viac než 80 prípadov.
O štyri alebo päť mesiacov neskôr ich bolo až 220! Keď ľudia videli, ako Boh mocne pôsobí prostredníctvom medaily, začali ju nazývať „zázračnou“.
Museli si to všimnúť aj cirkevní predstavitelia. V roku 1836 začali oficiálne skúmať medailu a videnia, ktoré ju inšpirovali. Katarína sa odmietla zúčastniť na skúmaní a tvrdila, že Panna Mária jej povedala, aby o medaile hovorila len so spovedníkom. Skúmanie nezistilo nič falošné či „fantastické“ a prišlo k záveru, že táto pobožnosť je dôveryhodná.
Roky námahy a únavy
Katarína chcela utajiť spojitosť so zázračnou medailou
a po zvyšok svojho života, 46 rokov svetskej práce, pôsobila v dome Dcér kresťanskej lásky pre starších mužov. Jej úlohy boli jednoduché: nakŕmiť mužov a dbať
o to, aby boli čistí a oblečení podľa počasia; dbaťo to, aby mali vo vrecku tabak a trochu peňazí, keď pôjdu do mesta; postarať sa o nich a utešovať ich, keď sú chorí.
Bol to monotónny a všedný život. Jednoduchá práca mala svoje ťažkosti. Muži bývavali nároční a hádaví. Katarína ich niekedy musela uzemniť a upokojiť ich hádky. Vydržala v tejto práci celé desaťročia. Nielenže sa starala o ich potreby, ale ich aj zamestnávala. Dbala o to, aby sa
v starobe cítili milovaní, a nie izolovaní. Pobádala ich, aby sa modlili, a zaistila, aby boli pred smrťou zaopatrení.
Katarína sa naplno venovala tým starším mužom a oni
to vedeli. Chceli len to najlepšie. Keď mala sviatok, jeden
z nich sa v jedálni postavil a uctil si ju malým príhovorom: „Sestra Katarína, ste voči nám veľmi dobrá a pri stole
sa nás vždy pýtate: ,Máte dosť?‘“
Katarína by nepochybne bola radšej, keby si ju zapamätali len touto otázkou. Ale takmer hneď po jej smrti 31. decembra 1876, pravdepodobne po srdcovocievnych problémoch a chronickej astme, vyšlo najavo, že tejto sestre Panna Mária zjavila zázračnú medailu.
Celé zástupy ľudí sa ponáhľali do kaplnky, kde ležalo jej telo, a dva dni chodili okolo jej katafalku. Potom na ramenách vyniesli Katarínine ostatky v rakve z hospicu, v ktorom žila a pracovala, do blízkeho materinca sestier. V procesii boli stovky jej sestier, veľa kňazov a veľký zástup mužov, žien a detí z okolia. Všetci spievali, akoby to bol sviatočný deň.
Modlili sa najmä zvolanie z medaily: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“
„Máš dosť?“
To je otázka, ktorú kladie nielen Katarína Labouré, ale aj Boh. Nekladie ju len starším francúzskym mužom, ale aj ľuďom na celom svete a v každom veku. Aj dnes prostredníctvom zázračnej medaily vstupuje milujúci Boh do chudoby
a utrpenia sveta a pýta sa každého z nás: „Máš dosť?“ Pozýva nás, aby sme sa k nemu s dôverou obrátili a dovolili mu, aby sa postaral o všetky naše potreby zo svojej neobmedzenej hojnosti.
A čo vy? Máte dosť životných potrieb? Máte dosť lásky a viery, sily a trpezlivosti, aby ste žili podľa Božieho povolania? Potrebujete viac? Posolstvo zázračnej medaily a života svätej Kataríny hovorí: „Choďte k Bohu.“ On nikdy nesklame.